Kláštor svätej Kataríny

Plný názov kláštora je „Kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj“, novogrécky „Iera moni ajias Ekaterinis sto oros Sina“, aj Kláštor premenenia Pána — grécky pravoslávny kláštor v Egypte v juž. časti Sinajského polostrova, jeden z najstarších kontinuálne fungujúcich kresťanských kláštorov na svete, významné pútnické miesto. Prvé písomné záznamy o prítomnosti kresťanov pochádzajú z konca 3. storočia. Existencia kláštora je doložená z roku 463 a grécky ortodoxný kláštor bol založený v 6. storočí a to Justinánom I. Veľkým na úpätí vrchu Músá, ktorý je stotožnený s horou Sinaj. Bol postavený ako pevnosť okolo biblického „horiaceho kríka“, pri ktorom Boh vyzval Mojžiša, aby priviedol židovský národ do zasľúbenej zeme a kde mu Boh zjavil Desať Božích prikázaní. Krík je v kláštore doteraz a privádza na toto miesto mnoho pútnikov. Miesto, kde stojí kláštor, bolo posvätné pre kresťanov, židov i moslimov ešte pred postavením kláštora a preto tu chodili pútnici. Na mieste, kde stojí kláštor, bol pochovaný apoštol Jakub. Podľa legendy boli jeho pozostatky prenesené z Jeruzalema na Sinaj.

Kláštor ako sídlo biskupa je doložený z roku 869 a od roku 1575 má status autokefálnej Pravoslávnej cirkvi vrchu Sinaj na čele s biskupom, ktorý je volený mníchmi a formálne podlieha gréckemu pravoslávnemu jeruzalemskému patriarchovi. Mnísi v kláštore sa riadia regulou sv. Bazila Veľkého.

Najstaršie stavby v kláštore pochádzajú z 3- 4 storočia pravdepodobne ako pozostatok staršieho kláštora. Po stavebnej stránke je základom kláštora trojloďová bazilika s bočnými kaplnkami. Za sakristiou je kaplnka horiaceho kríka, nazývaná aj kaplnka sv. Heleny, na pamiatku toho, že v roku 330 sv. Helena nechala postaviť túto kaplnku.

Kostol je zdobený nádhernými mozaikami zo 6. storočia, ktoré vyrobili byzantskí umelci. Duchovný rozmer kláštoru dávaju aj ikony, ktorých je v kláštore 2000. Ikony pochádzajú z období od 6. do 20. storočia. Vo vnútri kláštora je Mojžišova studňa pri ktorej Mojžiš oslovil a spoznal svoju budúcu manželku. V areáli kláštora je aj mešita postavená v roku 1106 pre muslimských pútnikov. V súčasnosti sa na svoj pôvodný účel nepoužíva.

Ostatky sv. Kataríny sú uložené v mramorovej skrinke s baldachýnom.

Kláštor obývajú po stáročia najmä mnísi, ktorí zachovávajú hromadné pozostatky mníchov, ktorí v kláštore žili v minulosti. V jednej z miestností sú uložené ich lebky. Ak v kláštore mních zomrie, najprv ho síce pochovajú, no po niekoľkých rokov jeho pozostatky vykopú a uložia do tejto miestnosti. Kláštor si až do súčasnosti zachoval charakter kláštora-pevnosti z čias Justiniána I. Veľkého.

Obrovská kláštorná knižnica

Slovenský národ spájajú s kláštorom sv. Kataríny na Sinaji dejiny už 1000 rokov.

Vládca Rastislav (cca 820- po 870), knieža z rodu Mojmírovcov, sa obrátil na byzantského cisára listom, ktorý začína slovami “ My Sloveni…“ a pozval na naše územie roku 863 byzantskú misiu na čele s Konštantínom a Metodom, čím položil základy slovanského písomníctva. V roku 1994 ho pravoslávna cirkev vyhlásila za svätého.

V jeho diele pokračoval kráľ Svätopluk, ktorého v v bule „Industriae tuae“ pápež nazýva „spiritualis filius s. Petri“ duchovným synom sv. Petra ba dokonca „unicus filius“ jediným synom.

V roku 868 pápež Hadrián II. schválil staroslovensky preklad bohoslužobných kníh, čím sa staroslovenčina stala štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom západnej (rímskokatolíckej) cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine.

V 10. storočí nastupuje ako bohoslužobný jazyk latinský a niektorí tzv “ glagoláši“ odchádzajú z územia Moravy do kláštorov v Byzancii a až na Blízky východ. Do kláštora sv. Hieronyma v Jeruzaleme, do kláštora na svätej hore Athos pri Solúne a tiež do kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej na Mojžišovej hore na Sinaji. Títo mnísi tam zostali natrvalo. Preto sa v kláštornej knižnici kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej nachádzajú aj náboženské listiny písané v starom slovenskom jazyku.

K unikátom kláštora patrí vzácna, historická knižnica. Sú v nej uložené hodnotné náboženské rukopisy, ktoré prepisujú a študujú mnísi. Rozsahom ju predčí iba knižnica vo Vatikáne. Kláštorná knižnica (súčasná budova bola postavená 1942) vlastní okolo 3-tis. rukopisov v rozličných jazykoch, napr. rukopisy Sinajské euchológium a Sinajský žaltár z 11. stor. patriace k najstarším zachovaným staroslovanskym literárnym pamiatkam zapísaným v hlaholike (v 11. – 14. stor. žila v kláštore početná komunita slovanských mníchov). V knižnici bol objavený aj Sinajský kódex (Codex Sinaiticus zo 4. stor., dnes v Britskom múzeu v Londýne), jeden z najstarších (neúplných) prekladov Biblie.

Modli sa a pracuj – Ora et labora.

Týmto heslom sa stopercentne riadia obyvatelia kláštora. Už sme spomenuli, že ide o pravoslávnych mníchov. V kláštore majú prísny režim. Vstávajú už o tretej ráno. Nasleduje niekoľkohodinová modlitba, potom práca. Popoludní opäť modlitba, práca alebo štúdium. Spávať chodia podvečer. Dosýta jedia údajne iba raz za deň.

Okrem duchovného života sa venujú pestovaniu plodín. Vo vyprahnutom okolí kláštora uvidíte záhradky, v ktorých obrábajú a polievajú plodiny. So stavebnými prácami im pomáhajú miestni beduíni. Mnísi nebývajú iba v kláštore, ale aj na okolitých kopcoch v skalných výčnelkoch.

Celý komplex bol reštaurovaný a dobudovaný v 19. stor., v 20. stor. viackrát reštaurovaný. V roku 2002 bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.